Umelkyňa Nina A. Šošková: „V meste je 90 kaviarní, nemôžem si dovoliť spraviť zlú kávu"
Niektoré miesta si nezamilujete len kvôli tomu, čo ponúkajú, ale aj vďaka príbehu, ktorý sa za nimi ukrýva. Jedinečné suveníry, šálka lokálnej výberovej kávy a rýchly pokladničný systém - aj tak môže vyzerať prevádzka, v ktorej sa stretáva kultúra, remeslo, káva a každodenný podnikateľský život.
Naposledy sme sa zastavili za umelkyňou Ninou A. Šoškovou, ktorá nám porozprávala o svojej ceste od umenia až k manažmentu gastro prevádzky. Dozvedeli sme sa, ako vznikol nápad tvoriť netradičné, no zároveň rýdzo slovenské suveníry, čo všetko obnáša ich výroba a ako vyzerá deň v prevádzke, kde kreativita často striedajú praktické povinnosťami.
Nina nám tiež porozprávala, ako jej v každodennom fungovaní pomáha Storyous - od rýchlejšieho vybavovania objednávok až po jednoduchšiu kontrolu nad prevádzkou.
Pozrite si celý rozhovor a objavte miesto, kde má každý suvenír svoj príbeh 💛
Prepis rozhovoru
Ahojte, volám sa Nina Šošková a som výtvarníčka a autorka konceptu contemporary suvenir.
Čo je contemporary suvenir?
suvenir funguje od roku 2015, takže jedenásty rok. Je to miesto, kde sa stretáva tá kultúra aj s tým súčasným dizajnom, ktorý si vlastne môžeš odniesť, hej, do zahraničia a nehanbiť sa za to, čo vlastne si kúpil a niekomu daruješ.
Tento spot je hlavne takým miestom kde človek nepríde len na tú kávu, ale kde si vie oddýchnuť, pokecať, stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi, lebo tých tu chodí neúrekom stále. Ako výtvarníčka sa stále snažím tento priestor ponímať hlavne ako kultúrny spot, miesto, kde sa môžeš kochať niečím pekným, súčasným, s odkazom na našu krajinu alebo na našu históriu.
Čo ťa priviedlo k umeniu?
Moji rodičia v 86. roku 20. storočia kúpili chalupu v Čičmanoch, chalupa je zapísaná v pamiatkovom úrade a je to teda vedené ako pamiatka so šindľovou strechou, takže má to svoju ako keby tú kultúrnu úroveň. A tým, že sme tú chalupu rekonštruovali a od srdca, odmalička ku mne prirastala, takže, tam už sa to umenie so mnou ako dosť potýkalo. A nielen umenie, ale aj tá história, ľudové umenie, kultúra, tradície...
A keďže som chcela ako sochárka viacej ľuďom priblížiť to, čo robím, pretože nie každý tomu rozumel alebo aj rozumie, že "Ty si sochárka, že čo robíš, hej, že proste ako môže byť žena sochárka? To robíš veľké sochy?" a tak.
Takže väčšinou tie ženy sochárky utekali k takým malým drobným veciam. Takže aj tie suveníry sú také malé, drobné veci dostupné. No a chcela som ako keby ukázať, turistom nielen v tých Čičmanoch, keď som ich sledovala, ale aj širokej verejnosti, že čo tu doma máme, aké hodnoty a vlastne vytvárať s umelcami a s dizajnérmi súčasné suveníry, za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Akože určite sú aj krásne, dneska už áno, ale keď som ja vyrastala, tak ich nebolo toľko. Boli náprstky, boli rapkače, boli tričká Maťko Kubko...
Ako vznikla kamenná predajňa na Medenej, ktorá pôsobí aj ako kaviareň?
Úprimne, vlastne, keď som chcela tento koncept otvoriť ako kamennú predajňu, lebo vždy sme fungovali len na tých rezidenčných pobytoch a v podstate už mi aj ľudia písali, že otvor niečo kamenné, lebo všetky tie produkty, čo sa dovtedy vyprofilovali, tak už chceli mať ako keby nejaké zázemie, kde si to ľudia môžu vybrať. Ale nakoniec ma aj kamaráti prehovorili, že však otvor si niečo sama.
Sme vďační za tú polohu a by som ju nemenila tým, že v podstate sa to tu trošku akože rozvíja, už aj tu vznikajú aj iné prevádzky. Samozrejme, máme aj konkurenciu vedľa, čo je veľmi náročné, ale nielen z pohľadu tejto konkurencie, ale aj ďalších konkurencií, lebo tá káva - v meste je deväťdesiat kaviarní, hej, čiže, akože nemôžem si dovoliť spraviť zlú kávu. To je ad jedna. Ale druhá vec je, že pre mňa tá káva, aj keď ju milujem a chcem mať dobrý stroj a chcem, aby človek dostal fantastickú kávu, tak pre mňa tá káva stále nie je tak dôležitá ako to umenie.
Ako ste sa dostali ku Storyous?
Páči sa mi váš vizuál, samozrejme, to sa mi páči, ten dizajn. Nechceli sme sa viazať. To sa mi páčilo ako prvé, hej, že je to bez viazanosti, čo je super, lebo na tú druhú kasu sme boli viazaní. Potom sa mi samozrejme páčil prístup, ten pán Varga, ktorý k nám prišiel, tak bol veľmi milý, bol otvorený, povedal mi, keď nebudem niečomu rozumieť, volajte 24/7, hej, že vlastne bolo to také veľmi ľudské. Odhliadnuc od tej druhej kasy, lebo tá druhá kasa mi prišla taká, že keď sme mali nejaký problém a som tam zavolala, tak som mala pocit, že ich strašne otravujem a mi nevedeli tak flexibilne pomôcť.
A samozrejme ja tým, že robím veľa s umením a s dizajnom, tak chodím aj na rôzne markety prezentovať svoju tvorbu aj mimo Bratislavy a je to veľmi super jednoduché, že tú kasu proste len vezmeš, prepíšeš lokáciu. A úplne na konci - tak dobre to vyzerá tá kasa, no.
Aké to je pre umelkyňu, keď sa z nej stane aj majiteľka kaviarne?
Že si pamätám, keď sme otvorili prevádzku, tak ja som prvé tri mesiace, pre mňa to bola Sodoma a Gomora, ale tým, že som vlastne mala polročné bábätko, keď sme otvárali prvú prevádzku a teraz už je štvorročné, tak je to oveľa ľahšie, aj keď no je to masaker, hej?
Ale teda bola to pre mňa veľká škola života a hovorím - to sa nedá naučiť, to si proste človek musí zažiť. Nie každý má na to proste...gule. *smiech*
A keď sú tu aj zahraniční, tak my ich normálne, akože v dobrom vzdelávame, hej, že oni sa nás veľa pýtajú a my im veľa rozprávame o Slovensku. My sa vlastne niekedy cítime ako také infocentrum, hej, že-- a to je, to nás veľmi na tom teší, že v podstate tí ľudia ako keby odídu odtiaľto s tým pocitom, že wau, že oni nám naozaj povedali také informácie, ktoré nie všade dostaneš v nejakých bulletinoch o Bratislave alebo o Slovensku.
Čiže my, my, my máme z tohto ten najlepší vibe, ten pocit, to, že sme im niečo dali, že sme im povedali niečo o našej krajine a reprezentujeme ju s citom a dôstojne, hej, že tak akože. Takže tak. A zastaví sa tu veľa turistov, ale čo ma veľmi teší, že si kupujú umenie aj suveníry aj miestni ľudia. Takže niekedy je naozaj tento priestor o tom gastre, hej? Že to gastro je, to - to gastro nás akože drží v tých zlých časoch nekultúrnych.
